Práca s obsahom (tvorba textu/dokumentu/infomačného zdroja) je proces, v ktorom autor musí zohľadňovať určité pravidlá a rešpektovať požiadavky, ktoré platia či už na úrovni normatív alebo odporúčaní, alebo majú charakter historických konvencií. Tie štandardy majú tak medzinárodnú platnosť, alebo pôsobia v národnom rámci. V podmienkach Slovenska sú to najmä:
Kodifikačné príručky a referenčné zdroje upravujú spôsob práce s dokumentami (textom) z pohľadu štátneho jazyka a jeho používania. Sú to napríklad:
Zjednodušene povedané je typografia veda o tom, ako má vyzerať tlačený text; v rámci typografie sa riešia otázky všetkých aspektov tvorby tlačovín, ale prechodom do elektronického publikačného prostredia sa typografia rozširuje a modifikuje aj na oblasť elektronických dokumentov, ich vzniku a prezentácie aj v rámci webu. Cieľom typografie je prezentovať čitateľovi text spôsobom, ktorý je v zhode, alebo čo najviac sa približuje zámeru autora. S nástupom počítačov a s tým súvisiacim používaním rôznych textových editorov prichádza aj nežiadúci jav, a síce ignorovanie pravidiel pri tvorbe textu z pohľadu jeho fyzickej prezentácie. Autori sa spoliehajú na funkcionality toho-ktorého editora a prevaha takzvaných proprietarných formátov (najmä MS Office) spôsobuje pri ďalšej práci s textom, najmä pri jeho migrácii na iné verzie toho istého produktu, alebo dokonca na iné platformy, problémy. „Dezintegrácia“ textu je dôsledkom práve neuvedomenia si významu niektorých procesov v rámci tvorby textu. Na čo treba pamätať?
Práca so štýlmi, vytvorenie štruktúry textu, používanie typov písma, pätkové a bezpätkové písmo. Jeden rez písma ponúka niekoľko jeho verzií, ktoré možno používať podľa potreby dynamiky textu (zvýraznenie a pod.). Medzi základné typy písma patria:
V súvislosti s používaním jednotlivých typov písma možno odporúčať, aby všetky použité typy písma boli príbuzné, najlepšie v jednom, alebo maximálne dvoch rôznych rezoch; minimalizovať počet typov písma, snažiť sa o konzistenciu príbuzného obsahu – na logicky určitý druh obsahu používať vždy jeden typ písma, nekombinovať; podčiarknutý text sa považuje za typografický nevkus, sťažuje čitateľnosť textu. Používanie pätkového písma sa odporúča ako menej zaťažujúce oči pri čítaní a preto sa používa najmä pri dlhších textoch, bezpätkové písmo možno čítať rýchlejšie, percepcia je vyššia – uplatňuje sa najmä pri nadpisoch, alebo pri poznámkach a popisoch.
Odseky — priestor najčastejších chýb pri tvorbe textu. Pri použití niektorého z textových editorov možno využiť najmä funkcie zarovnávania automatického odsadzovania. Jedným z najrozšírenejších problémov pri práci s odsekmi sú vdovy a siroty (v staršej terminológii známe ako pankharty). Sirota je posledný riadok odseku, ktorý sa z dôvodu jeho umiestnenia na rozhraní dvoch strán dostal do pozície prvého riadka novej strany. Vdova je prvý riadok odseku, ktorý sa z toho istého dôvodu stal samostatným riadkom na konci predchádzajúcej strany. Mnohé editory opäť dokážu už pracovať s takýmito prvkami a text primerane automaticky upraviť. Odporúčaním je po dokončení práce korektnosť odsekov skontrolovať.
Bloky — medzery medzi slovami a delenie slov. Pri použití zarovnávania (sadzby) do bloku, t.j. na oba okraje, je častý výskyt – z hľadiska vizuálnej prezentácie textu – medzier medzi jednotlivými slovami v rámci riadku. Tento jav súvisí s možnosťou použitého editora pracovať s delením slov. Ak autor nepoužíva delenie slov, mal by svoju pozornosť zamerať na veľkosť medzery medzi slovami – ideálna veľkosť tejto medzery je približne tretina šírky veľkého písmena M, pričom variabilita je od jednej štvrtiny (nie menej) po polovicu šírky písmena M (nie však nad polovicu). Šírka medzi slovami úzko súvisí s ďalším aspektom tvorby textu – medzery medzi jednotlivými písmenami. Ak sú medzery medzi písmenami veľké, je tu možnosť použiť kerning (niektoré páry písmen možno k sebe prisunúť bližšie, alebo v prípade záporného kerningu odsunúť od seba ďalej) a tým zlepšiť čitateľnosť textu, alebo ligatúry (zliatky; namiesto dvoch samostatných písmen sa použije nový znak, ktorý pôsobí ako ich spojenie).
Interpunkcia — interpunkčné znamienka zaviedol koncom 15. storočia benátsky nakladateľ Aldus Pius Manutius a tak sa čiarky, bodkočiarky a dvojbodky stali súčasťou textu. Používanie interpunkčných znamienok v slovenčine popisujú Pravidlá slovenského pravopisu. Niekoľko detailov vzťahujúcich sa k ich používaniu:
